>> UPOZORNENIE :-)))

... táto spomienka je len pre vytrvalých čitateľov ... bude asi príliš dlhá, ale chcem v nej napísať všetko, čo ma napadne v spojení s Jurkom ... navyše, myšlienky v nej sú možno trocha rozhádzané, ale je to vlastne obraz mojej makovice ... myšlienky sa v nej stále točia ... pekné aj tie menej pekné ... veselé aj smutné ... staré aj tie nové ... niektorým bude táto spomienka pripadať divná, ale chcem ju písať tak, ako som to skutočne cítil a cítim ...

>> HURÁ DO ČÍTANIA :-)))

... pamätám si to, ako by to bolo dnes ... 2.9.2003 ... moja prvá trieda ... sedel som v spoločenskej miestnosti spolu s ostatnými kolegami a pozeral som do davu a pozoroval nové tváre prváčeniec ... ktoré z nich asi tak budú v mojej triede? ... potom prvé vystúpenie pred triedou ... niektorí tam boli aj s rodičmi ... aj Jurko ... bol tam s tatinom ... jeho tatino chcel dozrieť na to, ako sa jeho synátor ubytuje v domove mládeže ... chcel byť s ním v prvý deň na novej škole ... kto by si to nepamätal ... chlapec ako anjel ... v bledom obleku a navyše so starostlivým tatinom ... s pánom Ondrejičkom sme si podali ruky a dodali (veď viete ako sa to hovorí) „Teším sa na spoluprácu s Vami“... aj keď som vôbec nevedel, čo to bude za spoluprácu ... jedna z kolegýň ... Danka ... ho po prvých dňoch nazvala „Jurko anjelik“ ... blonďavé krátke kučeravé vlásky ... okuliare ... krásna detská tvárička ... skutočne ako anjel ... prešiel september a prišlo prvé rodičovské združenie ... bolo treba vybrať zástupcu do výboru rodičovského združenia ... čuduj sa svete ... dohodol som sa s pánom Ondrejičkom ... už ani neviem, či som sa ho na to spýtal a on príliš nenamietal, alebo sa sám prihlásil ... teraz je to jedno ... začala naša spolupráca ... veľa som z čias prvého ročníka zabudol, ale pamätám si, že hneď na začiatku štúdia si Jurko našiel priateľku ... spolužiačku ... alebo skôr si ona našla jeho ... ale bol prvý ... nespomínam si na to, či bol s nami aj na lyžiarskom výcviku v Liptovskej Porúbke ale jasne si spomínam na koncoročný výlet ... boli tam aj s druhákmi ... hneď prvý deň sme im zhabali alkohol ... bohužiaľ (pre nich) ho sústredili na jedno miesto ... a navyše dosť nápadné ... tak sme im ten alkohol s kolegyňou Paťkou povylievali ... to ste mali vidieť tie oduté tváre, keď na to prišli ... a nebolo to posledné odutie ... vytrepali sme ich aj na zrúcaninu Topoľčianskeho hradu ... za odmenu sme im sľúbili, že s nimi pôjdeme na diskotéku ... zasa raz tá ich smola ... v nádržke WC mali schované jedno pivo ... zasa raz bol pri tom Jurko ... tak som im vylial aj to ... na diskotéke sme robili stráž pri bare ... ale neustrážili sme ... jeden z mojich chrobáčikov sa opil ... hneď sme zavelili na odchod ... cestou vracanie, ktoré pokračovalo aj na chate ... na záchode ... Jurko ako ochranca ľudských práv si ho zastával a musím povedať, že ma pri tom riadne vytočil ... mohol by som takto písať nekonečne, pretože sme prežili veľa dní ... budem sa teda snažiť vypichnúť iba to NAJ ... spomínam si, že v druhom ročníku mi požičal na VHS film „veľmi nebezpečné známosti“. Keď som si ho pozrel v hlavnom hrdinovi som spoznal Jurka ... výzorom ... či bol taký aj povahou posúdiť nemôžem ... jeho súkromie bolo odomňa ďaleko ... keď sme nastúpili do školy po prázdninách do tretieho ročníka, všetci sa mi zdali takí dospelí a rozumní ... aj keď niekedy to bolo iba o zdaní ... živo v pamäti mám aj lyžiarsky výlet v treťom ročníku ... boli sme na súkromnej chate na Donovaloch ...boli sme tam s víkendom aj sviatkom asi 5 dní ... skutočný raj pre učiteľa ísť so skoro dospelými skvelými „deckami“ na výlet ... skutočne tam bolo veľmi krásne ... nasmiali sme sa ... lepšie sme sa spoznali ... tiež sa nedá zabudnúť na to, koľkokrát mi volala Jurkova babka ... čo všetko nachystala ... nezabudla ani na jediný detail ... potom prišiel štvrtý ročník ... začínali debaty (niekedy skôr hádky) spoločné pre maturantov ... stužková slávnosť (kde, s kým, kto) ... poháre verzus šálky ... pozdravenky (aké, koľko) ... keď som zisťoval predbežný počet ... Jurko napísal 200 ... ostatné decká tak okolo 50, on 200 ...

... Jurko býval u starých rodičov ... aby tam mal na dosah ruky svoje veľké lásky ... psíka Lunu spolu s ostatnými zvieratkami ... tiež tam mal svoje počítačové kráľovstvo ... so starými rodičmi som tiež často telefonoval ... hlavne s babičkou, ktorá bola tiež veľmi starostlivá ... snažila sa ho držať nakrátko ... aby sa mu nebodaj niečo nestalo ... zdá sa mi, že s pribúdajúcim vekom Jurka sa jej to darilo čím ďalej tým menej ... veď ako každý teeneger ... cítil sa dospelý a rady dospelých mu prišli také ... nudné, trápne?... pár dní pred tým ako Jurko zomrel sme spolu s babičkou telefonovali ... o stužkovej slávnosti ... o škole ... o tom, že by sa mal doučovať slovenčinu, angličtinu ...

... ako som už spomínal ... aj ocko sa o neho veľmi staral ... najstarostlivejší ocko, ktorého som za tých 10 rokov učiteľovania stretol ... z môjho postrehu mu bol okrem skvelého ocka aj super kamarátom ...

... a ako som videl Jurka ja? ... bol to veľmi pekný, bystrý a veselý chlapec s dobrým srdiečkom... aj keď veľa svojej energie venoval zábave ... akoby vedel, že je jeho život krátky a preto si ho musí vychutnávať naplno ... čo je v dnešnej dobe veľmi pozoruhodné na mladého človeka, veľmi veľa čítal ... keby trošku viac obsedel nad učebnicami a nie nad beletriou určite by jeho vysvedčenie zdobili iba jednotky pomedzi ktoré by semtam zablúdila nejaká tá dvojka ... v škole bol obľúbený, pretože všetko vedel obrátiť na srandu ... keď ho prestalo zaujímať preberané učivo, nenápadne sa začítal do nejakej tej knihy, alebo sa tíško hral s mobilom, prípadne si nasadil mp3 prehrávač, ktorý bol tiež jeho obrovským „kamarátom“ ... tiež vedel skloniť hlavičku na lavicu a len tak "psími očkami" pozerať ... niekedy ma vedel neuveriteľne prudko vytočiť ... ale potom sa krásne usmial a dodal „Veď sa na mňa nehnevajte“ ... veľľmi často dobiedzal, aby som ho pustil na internet ... obšmietal sa okolo mňa ako mačiatko, ktoré potrebuje lásku, chce sa túliť, chce pohladiť ... až som mal toho niekedy plné zuby a „odháňal“ som ho od seba ...

... a potom ten nešťastný deň ... šiel som zo školy, pretože sme chystali Dni otvorených dverí ... šiel som parkom ... pri zimnom štadióne som stretol Jurka ... pozdravil ma ... bol celý pojašený ... telefonoval som, tak som mu iba odkýval ... a šiel ... aj on šiel ... nikto nemohol tušiť, že má pred sebou posledných pár minút života ... že kráča po ceste, na ktorej ho čaká smrť ... bol sám ... ale veselý a usmiaty ... prišiel som domov, sadol si za počítač a túlal sa po internete ... vtom mi zazvonil mobil... „Pán profesor, už Vám volali, čo sa stalo? Jurka zrazilo auto, je mŕtvy ... ale nevolajte rodičom ... volali riaditeľa na Školský internát“ ... neveril som tomu ... nechápal som čo sa stalo ... bol som v šoku, len tak som sedel ... hlavou mi prelietali myšlienky rýchlosťou svetla .. nedokázal som ich zachytávať ... to nemôže byť pravda ...veď som ho teraz stretol ... ďalší telefonát ... volala žiačka ... „Prečo je osud taký krutý“ ... nedokázal som odpovedať, nedokázal som zo seba vydať ani hlások ... zavolal som kolegyni Danke ... „Danka, náš anjelik je mŕtvy ...“ ... slzy mi stekali po tvári ako vodopády ... pomaly som si začal uvedomovať čo sa stalo ... v tom telefonát od Pána Odrejičku ... „Pán profesor, od deciek som dostal SMS, že Jurko mal nehodu, neviete, čo sa stalo?“ ... najťažšia veta v mojom živote ... „Jurka zrazilo auto ... Jurko je mŕtvy...“ ...reakcia otca, ktorý sa dozvie, že jeho synáčik je mŕtvy ... z ničoho nič ... pamätám si síce každé slovo, ale nedokážem to napísať ... ďalšia séria telefonátov ... neskutočná noc ... nespútané myšlienky ... ráno .. deň v škole ... stretnutie s rodičmi ... neskutočné hodiny plaču ... únava ... ďalej už radšej nepokračujem ... to by bolo viacej o mne ako o Jurkovi ...

... ako a prečo? nikto nevie ... každý iba dedukuje ... bol tam sám ... ja viem, že bol posledné minúty svojho života veselý a šťastný ... že vraj zomrel rýchlo a netrpel ...

... nikdy som si ho k sebe nepritúlil a nepovedal mu, že ho mám véééééééľmi rád ... nechával som si to na stužkovú slávnosť ... keď mu budem na hruď pripínať stužku nádeje ... už mu ju nepripnem ... už si ho k sebe nepritúlim ... napísal som mu síce pár slov, ktoré som mu dal na poslednej rozlúčke, ale už mu ich nebudem môcť povedať osobne ... preto ak máte niekoho radi, povedzte mu to radšej hneď a neodkladajte to ... potom by mohlo byť už neskoro ....

... viem, že by si veľmi želal, aby sme sa netrápili jeho smrťou, aby sme sa tešili zo života ako on a naplno si ho vychutnávali ... veď on sa tiež na nás usmieva z nebíčka ... až po jeho smrti si uvedomujem, ako veľmi mi chýba ... a určite nielen mne ... mal okolo seba veľa kamarátov, o čom svedčí aj množstvo ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť, z reakcií žiakov a učiteľov našej školy a z rekcií, ktoré nachádzam na internete ...

... neraz som povedal, že aj učiteľ sa môže veľa naučiť od svojich žiakov ... ty si ma naučil, že život treba žiť, že si treba vychutnávať každú chvíľku, lebo nevieme, koľko ich máme ešte pred sebou ... už sa veľmi teším, že sa tam hore stretneme ...

...bolo mi cťou byť triednym takému človiečikovi ako si ty ... budeš mi tu veľmi chýbať ako človek , ale v mojom srdiečku zostaneš navždy ... chcel by som tiež popriať jeho rodine veľa síl do ďalších dní ... bude to tu ťažké bez neho ... ale život pokračuje ďalej ...